Lezecké problémy (nielen) prstov a ruky

7th International Rock Climbing Research Association (IRCRA) Congress

Byť fyzioterapeutkou (nielen) v lezení je vždy o balanse medzi tým, čo funguje v praxi, a tým, čo prináša vedecké pozadie. Účasť na 7th International Rock Climbing Research Association (IRCRA) Congress, bola pre mňa inšpirujúcou príležitosťou vstúpiť priamo do centra svetového lezeckého výskumu.

V diskusiách sa ukázalo, že prax sa hýbe pomaly a často sa ešte opiera o pozostatky starých postupov. Na druhej strane, vedecké modely sú niekedy také sofistikované, že ich prenos do reality trénera či športovca je otázny. Aj preto malo obrovskú hodnotu vidieť tieto dva svety v jednom priestore.

Kongres priniesol široké spektrum tém – od biomechaniky a tréningových protokolov, cez prevenciu zranení a rehabilitačné prístupy, až po psychológiu výkonu a environmentálne súvislosti lezenia.
Z pohľadu fyzioterapie pre mňa najviac rezonovalo predstavenie nového IRCRA štandardu pre meranie maximálnej sily prstov ako krok k väčšej porovnateľnosti medzi štúdiami; ďalej diskusia o BFR tréningu (Blood Flow Restriction), ktorá jasne ukázala, že jeho miesto je najmä v rehabilitácii a nie ako náhrada za vysokointenzívny tréning zdravých športovcov; a napokon prípadové štúdie rôznych prístupov k rehabilitácii ramena a prstov, ktoré sa zameriavali na návrat do plného výkonu – oblasť, ktorá je mi profesijne najbližšia.

Pôsobivé boli aj prezentácie o trénovateľnosti motoriky cez nové technológie – od detailných videoanalýz až po virtuálnu realitu. Videli sme, ako sa dá sledovať kontaktný čas, analyzovať lezecký pohyb či modelovať celé lezecké situácie digitálne. Do popredia sa dostali aj rozsiahle testovacie batérie – od silových a vytrvalostných testov, cez submaximálne protokoly a testy kritickej sily, až po merania na hangboardoch s tlakovými senzormi. Fascinujúce bolo sledovať, akú presnosť tieto metódy ponúkajú – no zároveň ostáva otázka, do akej miery dokážu naozaj odrážať výkon v reálnom lezení a ako sú využiteľné v každodennej tréningovej či fyzioterapeutickej praxi.

Významnou súčasťou programu bola aj diskusia Roundtable – Future Development of Sport Climbing, kde sme sa spoločne snažili nastaviť základné normy pre výskum. Cieľom bolo vytvoriť rámec, ktorý umožní porovnateľnosť výsledkov medzi krajinami a výskumníkmi tak, aby sme hovorili spoločným jazykom a aby sa nové poznatky dali jednoduchšie preniesť do praxe.

Atmosféra bola od prvého dňa výnimočná. Na jednom mieste sa stretli tréneri, vedci, lekári aj fyzioterapeuti z rôznych kútov sveta. Diskusie pri káve medzi prednáškami boli často rovnako podnetné ako samotné prezentácie. A keď sa k tomu pridali spoločné bouldrovacie sessions, zmizli aj posledné formálne bariéry a znova sa potvrdilo, že tie najlepšie nápady na medzinárodné spolupráce často vznikajú práve mimo prednáškových sál.

Kongres jasne ukázal potrebu vnímať tréning, biomechaniku, výživu a psychológiu ako celok. Do budúcnosti je výzvou pretaviť tieto vedecké poznatky do trénerskej reality tak, aby vznikol skutočný most medzi výskumom a športovou praxou.

Je skvelé, že vôbec existuje priestor a snaha stretávať sa v takejto špecializovanej komunite. Byť lezcom je diagnóza – a byť vedcom ešte väčšia. Ale keď sa tieto svety spoja, vznikne veľmi špecifická a inšpirujúca komunita. Byť jej súčasťou je pre mňa veľká česť.